Choď na obsah Choď na menu
 


Ži Svoj Sen#12

Áno, možno si poviete, že sme takí mladí, čo môžeme vedieť čo je to láska...Ale ja som to naozaj cítila. A Nick tiež. Bolo to neskutočné. Keď sme sa objímali, a keď ma držal za ruku. Predtým som poznala iba maminu vôňu, mamin dotyk a teraz. Cítila som sa akosi dospelejšie. „Jul??“ zobudí ma z mojich úvah Nick. „Máš plesať, že si vyhrala, všetkým sa to páčilo, tak??“ čaká na moju odpoveď. „Neverím,“ vyletí so mňa. „Aha, tak ty tomu nemôžeš uveriť? Ale veď si bola úžasná!“ hovorí. „Ale nie tomu Nick, tomu že je všetko tak je. Toľkokrát som snívala o tom, ako ťa stretnem, ako sa budeme rozprávať. A teraz ťa tu mám, vedľa seba, ruka v ruke. Je to neskutočné.“ „Ale Jul, takto nerozmýšľaj. Je to super a teš sa. Ja si to užívam.“ „Ale čo keď to bude za chvíľu iba spomienka?“ stále pochybujem. „Nie, nebude,“ vraví až suverénne. Tak toto nepochopím. Ako si môže byť taký istý??? Po výsledkoch súťaže sa máme opäť pobrať do haly. Netuším prečo, ale Nick má v očiach akýsi zvláštny lesk, ktorý neveští nič dobrého. „Čo to znamená?“ otočím sa za ním. „No, vieš...“ už ho preruší hlas mikrofónu. Súťaž sa odkladá. Tak nám to povedali. O mesiac sa tu stretneme vo finále a to aj s porotou Disney. Nemôžem tomu uveriť. Nick mi to nepovedal. Tak pred chvíľou  mu vravím o tom, ako sa roztrhneme a nebudeme spolu, on mi svätosväte sľubuje, že NIE a toto??? Asi som veľká citlivka, ale z očí sa mi začnú liať slzy. Nekontrolujem ich, vlastne sa to ani nedá. Skrátka, len vybehnú. Rovnako prudko ako oni, vybehnem aj ja a letím do izby. Tento krát sa však Nick rozbehne za mnou. Všetci nás pozorujú. A vôbec; JE MI TO JEDNO! „Jul, stoj,“ kričí na mňa môj najzaujímavejší a najtalentovanejší Jonas na svete a ja mám takú chuť sa za ním otočiť, objať ho, chytiť za ruku. No moja hrdosť mi to nedovolí. Som ja ale hlupaňa. Keď ma konečne dohoní, postaví sa predo mňa a vtisne mi veľkú pusu na líce. Nieže by mi nestačila, ale nejako tomu nerozumiem. Chce to so mnou skončiť? „Mám ťa veľmi alebo veľmi rád, a urobím pre teba všetko, všetko na svete, ale pochop...teraz nemôžme byť spolu. Mesiac je dlhá doba, a ja sa naozaj musím sústrediť na muziku. A ty? Ideš do školy, stretneme sa tu až o mesiac. A potom, keď vyhráš,“ nenechám ho dopovedať, odsotím jeho ruku, ktorá mi opásala pás a trielim do izby. „No tak stoj, prosím,“ kričí. Ale mne je to úplne jedno. Prečo mi to urobil? Nenávidím ho zato. Asi som predsa ešte dieťa. Ale aj tak! To nemal robiť. Veď, ja to nezvládnem!!! Hádžem do kufra veci, a tento krát ich tam hádže aj Miška. No nie je nahnevaná, tak nahnevaná na Nicka ako JA, ale na organizátorov súťaže, pretože sa jej nechce ísť domov. No to má problémy. Rozmýšľam. Asi o dve hodiny nám ide lietadlo, ktoré ma zavezie späť do môjho všedného života, plného ideálov. Ale; predsa to už nebude rovnaké. Určite nie. Spolu s Miškou a mohutnými kuframi prejdeme zadným vchodom s nádejou, že sa nestretnem s Nickom. A ani sa to nestalo. Bolo mi však ešte viac smutno a ešte viac sa mi chcelo plakať. Buď silná, buď, buď. Povzbudzujem samú seba, aj keď viem, že mi to nepomôže. Taxikár nás usadí do toho jeho fára a mi mizneme pred hotelom. Pozerám sa, stále, až kým nezabočíme na ďalšiu ulicu. Vtedy sa hotel stratí a mne zostávajú iba myšlienky a zážitky v ňom. Môj prvý bozk. Vážne. Môj prvý. Prvý, ale aj prvý. Prvý s Rockovou hviezdou. Zrazu zacítim na mojej tváry jemný úsmev spolu s jemnými slzami. Och, nie. Rýchlo sa utieram. Miška to nesmie vidieť. Pri letisku nás taxikár vysadí, vypýta si prepitné, a mi sa ponáhľame dovnútra. Tam podídeme k okienku, kde na nás čaká tá istá pracovníčka ako keď sme prichádzali. Podá nám letenky a mi nastupujeme do lietadla. Sadnem si ku oknu, schytím mp3ku a začnem počúvať. Jonasovcov však zďaleka obchádzam. Naraz príde letuška, ktorá nám zaželá príjemný let a podá mi malú bielu obálku. Neveriacky ju otvorím a čítam:

„Milá Jul. Prosím prepáč, že som sa s tebou nerozlúčil osobne, ale bol som riadne zbabelý. A prepáč, že som ti o prerušení súťaže nepovedal skôr. Nikdy som sa s tebou nechcel rozísť, nikdy, ale pochop, táto situácia ma k tomu donútila. Potrebujem sa sústrediť na tvorbu novej muziky na album. A aby si vedela, si pre mňa dôležitejšia ako muzika, ale vieš aj ona je dôležitá. Možno Ti teraz pripadám ako totálny sebec, nemyslím na teba a tvoje city. Ale práveže myslím. Keď píšem tieto riadky, je mi smutno a chcel by som ťa mať tu, blízko seba. Dúfam, že to bude čo najrýchlejšie uskutočniteľné. Uvidíš! Mám pre teba prekvapenie. Ešte raz prepáč za všetko, s Láskou, tvoj Nick.“

 

•Pokračko nabudúce + tento diel je veľmi emotívny :)

•NEKOPÍROVAŤ!

•Vyjadrite sa do komentárov!

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Heheh:D

(AliQ, 12. 5. 2009 19:53)

teraz nejako komentáre píšu samé mená na A :::::D
dost zvláštne..Alfinka,Angie,AliQ(ya),Anne ..dobre jo,,a inak tento diel sa mi najviec paci,.,je uzastny!

jojo

(Anne, 12. 5. 2009 16:18)

tento diel nemal chybu.taky smutny a...emotivny:D

Mno taq to máš veľkú prawdu!emotívny:D

(AliQ, 11. 5. 2009 18:35)

bolo to velmi pekne,a si ma prekvapila s tym prerusenim..bol to dobry napad,nebolo to taky obycajny diel,lepsis sa:D,,super!

supeeew

(Angie, 11. 5. 2009 18:22)

Mno je tho supéér =)) a som prváá =DDD a máš prafdúú emotíívny =D ale je to supééw

so prvá!

(Alfinka, 11. 5. 2009 18:19)

krááásne,ako vždy