Choď na obsah Choď na menu
 


Ži Svoj Sen#13

Keď som toto dočítala, takmer som vypadla so sedadla. Naozaj ma to zobralo. Tak Nick ma má rád? Naozaj? Bola som riadne zmetená, ale aj šťastná, že to so mnou nechcel skončiť. No nakoniec aj naštvaná, že to vlastne SKONČIL! Počas celého 13-hodinového letu som nezažmúrila ani oka. Stále som rozmýšľala nad tým čo robí, ako sa má, a či ho tam nejaká krásna Američanka nebalí. Ach, ja to asi nevydržím. Vtom mi napadlo, že sme si vlastne ani dobre nevymenili čísla. No a ako na zavolanie mi zazvonil mobil. Nebol to síce Nick ale moja milovaná mamička. „Juli, si to ty, halóó?“ kričí do telefónu. „Áno mami, prosím tichšie. „Oo, jasné, kde ste moja?“ znovu sa rozohní. „V lietadle, totiž, súťaž sa odkladá. Teraz nemôžem príliš hovoriť, doma ti všetko vyrozprávam,“ snažím sa rýchlo ukončiť rozhovor. „Dobre teda, nebudem ťa vyrušovať, oddýchni si. Pa.“ „Pa.“ A zavesím. Tak, toto je moja bláznivá mama. Neviem, ale som úplne iná ako ona. Nemám také ciele ako ona, nie som taká ctižiadostivá a sebavedomá, nie som taká vtipná, taká krásna , taká dokonalá. A to je moja mama. A predsa som jej úplný opak. Otca som nikdy nepoznala a ani ma to netrápi. Skôr ma trápi to, že mama je stále sama. Hoci vraví, že jej to vyhovuje, ale neverím jej ani slovo. Každopádne je to také moje zlato! Vtom cítim, ako Miškina hlava dopadla na moje plece. Nech si len pospí, pomyslím si. Ja som však stále rozmýšľala nad Nickom a čítala si dookola jeho list. „Ešte raz prepáč za všetko, s láskou tvoj Nick,“ znelo mi v hlave.

Vystupujeme z lietadla, na letisku si berieme ešte batožiny. Potom si vezmeme taxík, nie na bratislavskú stanicu, ale rovno do Trnavy. Síce nás to výjde draho, ale nevadí. Doma nás víta mama. Ja však nemám moc chuť na veľké objímačky, tak ju len pozdravím, dám jej pusu na líce a vyhovorím sa na časový posun a moju únavu. Otvorím dvere izby, tej izby, ktorá ma dennodenne vítala po príchode zo školy. Tu som prvý krát držala v rukách gitaru, tu som sa učila spievať. Klesnem na posteľ a vtom mi zazvoní mobil. Je to Tery. Ach bože, takmer som na ňu zabudla. Ani som jej nenapísala SMS z LA. Tak ma to mrzí. „Prosím,“ smutne a unavene sa prihlásim. „Tak ako sa máš, ty stáár,“ povie riadne povýšenecky. „No tak Tery, prepáč, mala som toho teraz veľa. Naozaj sa nehnevaj,“ ospravedlňujem sa. „Áno, mala si čas sa oblizovať s Jonasom, že?“ „Prosíím, toto si naozaj nezaslúžim Tereza,“ poviem jej, hoci tuším, že sa oduje a nepovie už ani slovo. Ticho. „Hej, ak si mi zavolala len preto, aby si ma buzerovala, tak prosím, kľudne môžeš položiť. A zajtra idem do školy, tak sa potrebujem vyspať a pripraviť. Ak chceš ráno ma čakaj.“ A položím. Je ku mne hrozná. Hoci viem, že som sa mohla ozvať, ale toto mi naozaj nemusela povedať. Veď, aj ja mám srdce. Mama sa ešte stále rozpráva s Miškou v obývačke. Určite jej hovorí o Nickovi. Ach, že som ju neupozornila. Ale to by nemalo zmysel. Aj tak by to vytárala. Gitaru si uložím na známe miesto pri dverách. Pichnem si inzulín a takmer námatkovo si k sebe prisuniem školskú tašku. Už tak dlho som ju na sebe nemala. Prišla mi taká zbytočná a nepotrebná. Cítila som, ako keby sa už do školy nemám vrátiť. Prečo? Prichystám si tašku do školy, idem sa prejsť. V stánku však zazriem môj obľúbený časopis kamarát. A čo nevidím na titulke? Mňa a Nicka ako ruka v ruke kráčame po ulici. No tak to je „prúšvih“. Rýchlo si vypýtam jeden kus. Predavačka sa neveriacky pozrie na titulku, potom na mňa a bez slova mi podá časopis. Píšu sa tam samé hovadiny. Že to bol len krátky románik a pre Nicka istotne nič neznamenal. To ma „povzbudilo“ ešte viacej a ja som mala chuť skočiť z mosta. Sadnem si na lavičku, keď vidím, ako sa pri jednej malej cukrárni prechádza Nick s bratmi. Hľadím na nich ako na zjavenie...Otočia sa, a priateľsky mi zakývajú. Keď ma uvidí Nick, rozbehne sa ku mne a ja urobím to isté. Objímeme sa. Je mi jedno kto na nás pozerá. Úplne! „Bože Jul, tak si mi chýbala,“ povie Nick, hoci sme boli od seba iba pár hodín. „Veď aj ty mne Nick, ale čo si sa zrazu takto rozhodol,“ pozerám na ňho. „Veď som vravel, že mám prekvapenie,“ uškrnie sa. „Ale, veď ty si sa so mnou ROZIŠIEL!“ hovorím. „Nie, teda áno, ale ja to nedokážem.“ „Preboha Nick, ja sa z teba zbláznim.“ Ešte sa pozdravím s Kevom a Joeom, a Nick ma chytí za ruku. „A kam ideme?“ spýtam sa viac menej všetkých troch. „To je prekvapenie,“ všetci sa usmievajú. Ľudia na nás pozerajú, pýtajú si autogramy. Chalani s radosťou podpisujú papiere a ja vidím akí sú šťastní. „Kiež by ja...“ pomyslím, a v tom ma to zarazí. Ja chcem niekedy rozdávať podpisy???

 

•Pokračko nabudúce + tento diel taký oničom :D

•NEKOPÍROVAŤ!

•Vyjadrite sa do komentárov!

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

ty bývaš v TT?

(hancuch, 14. 6. 2009 2:12)

inak ty bývaš v Trnave? A ked to sedela na lavičke...v promenáde:D a potom skočili na radnicnu zmrzku:D plz ozvi sa na rainbow-key.blog.cz dik

Mno to je dobrá časť,netáraj:)

(AliQ, 13. 5. 2009 14:15)

Ano to by bola bomba !!!Jonas brothers v Trnave!v Trnave mi býva bratranec aj sesterka:)a Krstný rodičia:DDD,,tato časť sa mi moc páči!je dobrá,,a som rada ako si upravila tú predchádzajúcu stránku,že najnovšie navrchu..je to taq jednoduchšie..a..som druhááá!

sašiQ

(sašiQ, 13. 5. 2009 13:44)

Jeeeeeeeeeeej som prváááááá ... a toto je skvela cast ! Ci kokso to by bolo dobre kebyze v Trnave by boli Jonasovci :D