Choď na obsah Choď na menu
 


Ži svoj sen#2

Ráno vstanem, umyjem sa učešem a trielim do školy. Ako vždy, meškám. Je štvrtok, čo znamená ďalšie premárnené ráno na hudobnej. Viete, hudbu a hudobnú na ZUŠ-ke milujem, ale táto školská je o ničom. Utekám, pretože autobus už nestíham, na jednom pleci školská taška, na druhom mohutná gitara väčšia ako ja. No aj tak ju milujem. Ani si neuvedomujem ako prechádzam ulicami. Stále iba rozmýšľam. Ako je to možné, že ja pôjdem na takú súťaž? Ako je možné, že sa stretnem s Jonas Brothers? Po chvíli mi však príde, že stretnutie s nimi dosiahnem iba výhrou. A to teda naozaj nevyhrám. Neviem, ale nemám rada, keď ma niekto počúva a uprene na mňa hľadí. Vyvádza ma to z miery. Jediný človek, ktorému dovoľujem sa na mňa dívať je Miška. Má 25 rokov, vyštudovaná gitaristka. Vie o nich asi úplne všetko. Pri nej sa naozaj cítim výborne. Nemusím sa báť, že sa pomýlim, pretože ona iba povie: “To nič, hraj ďalej,“ a to ma ukľudňuje. Rýchlo sa prezujem a behom letím do triedy. Zastaví ma naša otravná upratovačka. „Hej ty, kam ideš s tým čudom,“ zatvári sa podivne. „Dobrý, ponáhľam sa na hodinu a to čudo je gitara,“ poviem jej rýchlo ale zrozumiteľne. Neznášam, keď mojej gitare hovoria čudo. Vlastne je to ešte niečo viac ako gitara. Ako moja spriaznená duša. Vtrhnem do triedy, a naraz ma pristaví Tery. Asi moja najlepšia kamarátka so všetkých 16 dievčat v našej triede. Volá sa Tereza, ale Tery je jej prezývka. Už si na ňu všetci zvykli. „Kde si bola?“ vyčíta mi. „Zaspala som, a mama bola už preč, nemohla som jej volať nech ma príde odviezť do školy.“ Neodpovie, len sa na mňa zadíva. „Čo?“ pozriem na ňu. „Niečo sa deje, niečo nie je v poriadku, vyklop to!“ vyhráža sa mi. Tak hej, ale teraz sa zložím a trošku nachystám. Tery vždy všetko vyňuchá. Niekedy ju za to nenávidím, inokedy jej zato ďakujem. Mimochodom som ozaj divná. „Tak, včera mi volala Miška a vravela, že ma prihlásila do tej súťaže, čo organizujú Jonasovci,“ poviem veľmi potichu. Nepotrebujem, aby to vedeli aj ostatní. V triede nie som moc obľúbená a toto mojej popularite ozaj neprospieva. „To je predsa...BOMBA,“ povie Tery tak nahlas, že sa na nás v tej chvíli pozerajú asi všetky pári očí. „Och nie, Tery,“ „Prepáč.“ A už to ide, všetci doliezajú. Jeden: “Tak čo je bomba?“ Druhý: „O čom si to tu šepkáte?“ Pravdaže nič nehovorím, ale na Tery musím dávať pozor! Škola sa tiahne v pohode, síce najradšej už by som bola s Miškou. Mohli by sme cvičiť a hlavne by som sa jej opýtala podrobnosti okolo súťaže. Bože, hádam sa nedostanem ďaleko. Veď ja som pohroma!!!! Prechádzam vchodom Základnej umeleckej školy, ktorá je pre mňa ako obyčajná škola. Cestu ku triede poznám aj poslepiačky. Zaklopem, vstúpim. „Ahoj Miši.“ Pozdravím ju. „Ahoj Jul,“ vždy mi tak hovorí. „Tak akú pesničku by si chcela hrať na tej súťaži?“ spýta sa ma lahodným tónom. „Noo, ja,vlastne, myslím. Netuším“ „Ale rozhodujem sa medzi tými pomalšími. Myslím, že by sa mi hodila aj A little bit longer. Predsa, tá ma vystihuje.“ Do kelu, mala som si dať inzulín. Spomeniem si. Tak sa rýchlo vypýtam na WC, a tam urobím tú veľmi známu činnosť. Vôbec mi to nepríde také zvláštne. Vnímam to možno ešte viac, ako dýchanie. Rýchlo sa vrátim. Schytím gitaru a púšťam sa hrať. „Ty vieš akordy?“ pozerá na mňa Miška prekvapene. „Akoby nie, veď je to o mne“ ticho poviem a Miška vie, že už túžim hrať. Hrám precítene, a pomaly. Miška ma s úžasom pozoruje. Prečo? Spievam do rytmu tónov, text sa mi valí ani neviem ako z úst. Keď dokončím, Miška sedí, nič nehovorí. „Mišíí?“ „Bolo to úžasnééé,“ pochváli ma. „Ale prosím ťa,“ poviem. „Nie naozaj, takto tú súťaž určite vyhráš.“ „Nežartuj, ja sa nechystám vyhrávať.“ „A mimochodom, kedy je tá súťaž?“ „ O dva týždne,“ Miška sa otočí, pretože vie, že idem kričať. „Čo?“ „Ako sa to stihnem naučiť a docvičiť?“ „Moja, ty si bola pripravená už dnes.“ „Ale nie, vážne, a kto so mnou pôjde?“ „No predsa ja, ešte sa u vás doma zastavím a preberieme detaily.“ „Dobre,“ poviem a balím sa. Na dnes naozaj stačilo. Doma sa naučím na piatok, hodiny sú kľudné a rozmýšľam, aké to bude. Tá súťaž. Bola som na rôznych súťažiach a vždy som to pokafrala. No teraz cítim aj ja, že to bude iné. Beriem do rúk gitaru, moju vernú kamarátku a spievam:“ A little bit a longer, and I´ll be fine“...  

 

• Pokračovanie nabudúce + ešte stále tam nie sú Jonasovci..ale majte strpenie, veď to musí nejako vyzerať.

• NEKOPÍROVAŤ!!!

•Vyjadrite sa do komentárov!

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Zuzka, 21. 4. 2009 15:52)

Je to super pribeh napinavy..A to sa aj tebe naozaj stalo,alebo si si to vymyslela?pls odpis

...

(simca, 20. 4. 2009 18:29)

je to uuplne super ked to tak budes pisat dalej moze s teba byt spisovatelka tesim sa na dalsi diel

FF-čka

(AdusQa, 20. 4. 2009 17:56)

proste krasna...som zvedava..rychlo dalsi dielik..pliss..ky

krásne..

(Alenka, 20. 4. 2009 16:41)

:) naozaj krásne..

kráásne

(Princess*, 20. 4. 2009 16:38)

naozaj =))