Choď na obsah Choď na menu
 


Ži svoj sen#3

 

Tie dva týždne plné strachu a obáv, ale aj radosti a šťastia prebehli veľmi rýchlo. Každý deň som s Miškou poctivo skúšala a v škole som počúvala rady mojej šialenej kamošky Tery. Stále mlela o tom ako sa mám obliecť, učesať a namaľovať. Preboha, ale mňa to vôbec nezaujíma. Teda, nie že by som sa nerada obliekala, ale kľudne si dám na seba obyčajné úzke džínsy a tričko. Posledný školský deň sme sa s Tery rozlúčili a ona mi popriala veľa šťastia. V nedeľu letíme. Skoro ráno, aby sme tam prišli na obed. „Idem sa vyspať nech mám trošku jasno v hlave,“ poviem si...Zaľahnem do postele a znovu premýšľam. Preboha, veď zajtra budem už v LA. Ako je to možné? Vstúpi mama. „Moja ty ešte nespíš?“ spýta sa ma. „Premýšľam,“ odpoviem. „Mami ja to proste nedokážem, pred toľkým publikom a pred Jonasovcami.“ „Uvidíš, zvládneš to, a ešte prídeš aj s výhrou,“ povie mi mama úplne sebaisto. „Tak ja ťa už nechám. Oddýchni si, zajtra sa porozprávame. Dobrú noc.“ „Dobrú.“

Zobudím sa do veľmi čudného rána. V byte je už počuť zhon, mama balí. „Vstávaj spinkáč, ideme na letisko.“ „Ach nie, odvolaj to,“ poviem a prikryjem si hlavu vankúšom. „Aaale, to zvládaš, šup,“ popláca ma po zadku, ktorý pripomína iba hora paplóna. „Vstanem, trielim do kúpeľne, obliekam sa. „Kedy príde Miška?“  „ Asi o pol hodinky.“ „ Aha, a koľko je vlastne hodín?“ „Pol piatej.“ „OMG!!!“ Som rýchlo hotová, už si iba pred zrkadlom učešem vlasy do hustého drdola. Celý dnešný deň bude veľmi chaotický. Znie v mojej mysli. Pichnem si inzulín, vraciam sa do detskej. Kufor mám pobalený už odvčera, ale mama je mama. Veď to poznáte. Voľný čas si vypĺňať skúšaním. Akordy „A little bit longer“ viem už snáď naspamäť a o texte už ani nehovoriac. Cŕŕ... zazvoní pri dverách. „Otvorim,“ zakričím z predsienky. Otváram Miške, ktorá je asi rovnako napätá a plná očakávaní ako ja. Nezmôže sa na veľa slov a tak iba povie: “Tak a ide sa!“ Ja, Miška a mama ideme autom do BA, ktorá je od nás vzdialená asi 55 km. Cesta je dlhá, nemôžem obsedieť. Preboha, čo budem potom robiť v lietadle? Nemám  ani veľmi chuť na rozhovor, celkove je dnešný deň ČUDNÝ a NEZÁŽIVNÝ! „Tak moja krásna hviezda, dávaj na seba pozor,“ povie mi mamina a má slzy na krajíčku. „Dám si mami, a aj ty daj na seba pozor. Zavolám ti,“ odpoviem a tiež sa neubránim slzám. Objímeme sa a mama mi vtisne na čelo veľkú pusu. „Dievčatko moje, ty to dokážeš.“ S takýmito silnými slovami odvahy sa poberám k detektorom. Kontrolujú nám  batožinu, bundy. Po tejto dlhej prehliadke konečne nastupujeme do lietadla. Usadíme sa, ja k oknu Miška hneď vedľa mňa. Miesto pri uličke je zatiaľ neobsadené. Najprv nadhodím rozhovor typu : Tak ako si sa vyspala?“ ale keď vidím, že je Miške jasné, že sa nechcem rozprávať stíchnem. Pozerám von oknom ako sa viac a viac vzďaľujeme od môjho-nášho domova. A naraz je mi nejako smutno. Preglgnem a opriem si hlavu o sedadlo. O päť minút zaspím...

 

„Julííí, Jul, Julkááá,“ zobudí ma zo sna Miška. „Už vystupujeme ty spachtoš.“ „Naozaj, a kde sme?“ spýtam sa ako blázon. „No predsa v LA, drahá.“ „Oó, jasné,“ príde mi a už si pomaly beriem veci. Mikrobus z lietadla nás odvezie priamo pred krásny a luxusný hotel. „Váááu,“ povzdychnem. „To je luxus,“ povie Miška uznanlivo. Vchádzame ako opantané a pritom sa obzeráme na všetky strany. „Pozri sa na tie steny, aha, tam je krásny obraz, a ten recepčný,“ tak toto je Miška. Nevedela sa vynadívať tej krásy. Mňa však zaujala skupinka dievčat, predpokladala som faniniek, ktoré už očakávane stáli pri veľkom stole, asi určenom na nejakú menšiu konferenciu chalanov. Vyvreskovali tam ako nenormálne. Je pravda, že Jonasovcov zbožňujem, ale naozaj nie som taký divý fanúšik. Miška nás hlási na recepcií a pritom vééľmi  sa nenápadne pokúša o flirt. „Koza,“ pomyslím si. Ťahám za sebou veľký kufor plný maminých hovadín a na pleci veľkú gitaru. Znovu sa obzerám, pozerám na strop. Prišlo mi, že som si mala pichnúť inzulín. Mám ho niekde zahrabaný v batohu, ktorý mám mimochodom ešte na chrbte. Uvidím tabuľku WC (ešteže je to medzinárodný pojem) a rýchlo vstúpim. Všetko je však plné, ešte aj v chodbičke je veľa ľudí. Och, nie! Ešte len prídem a už všetci budú vedieť, že som „iná“. Tak sa zašijem v malom salóniku, kde sa posadím. Vyberiem balíček, pichnem inzulín. Práca vykonaná. Pozbieram moje batožiny, rýchlo vstanem a vtom bum. „Preboha, prepáč , nechcela som. Ja nešika,“ poviem skôr do prázdna ako niekomu a zároveň si uvedomujem, že mi asi nikto nerozumel. „Sorry, sorry, really sorry.“ Počujem. Zdvihnem pohľad zo zeme a mojej gitary na neznámeho a vtom:“ Nick Jonas!!!“ Zakričím v mysli. „Oó, prepáč vieš, no ja, I don´t speak english.“ Poviem rýchlo, aby si nemyslel, že som blázon. „Yes, hey..oka,“ povie pokojne. Príde Miška, moja jediná záchrana. „Preboha povedz mu, že som sem prišla na tú ich súťaž a som veľmi rada, že ho môžem konečne vidieť na živo. A že ich veľmi obdivujem. Ale nie som taká šibnutá ako tie tam. Ukážem na tie baby. Miška odverklíkuje svoju vzorovú angličtinu a Nick jej odpovie, ale vlastne sa stále díva na mňa. „Ja som takisto rád, že ťa poznávam, a som rád, že sa nájde aj niekto taký, ktorý ma nepozná len podľa toho. Ó, to sú tie brčky.“ Pri Miškinom preklade sa musím zasmiať, a Nick sa tiež letmo pousmeje. „See you later,“ odpovie napokon a rúti sa k faninkám. Síce trošku znechutene, ale zároveň šťastne. Z druhej strany prichádza Joe a Kevin. „Ty sa nepripojíš?“ spýta sa Miška. „Veď Nickovi sa veľmi páčiš.“ „Háhá, veď neviem ani po anglicky. A nepripojím sa. Neznášam veľa ľudí pokope. To predsa vieš.“ „No hej.“ Poberáme sa do izby. Vybalím si a spadnem na posteľ. Tak zajtra je to prvé kolo. Ako to zvládnem? Vtom niekto zaklope....   

 

Pokračko nabudúce + ešte len malá zmienka o Jonasovcoch :)

• NEKOPÍROVAŤ!

•Vyjadrite sa v komentároch.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

wau,,

(Alenka, 22. 4. 2009 14:40)

hheh,,toto je fakt naj diel zatial...:D tesim sa na dalsie..:)

Pjekné

(Wiki, 22. 4. 2009 6:42)

Naozaj velmi pekné...
Mala by si napísať knihu :D